Zelenou značkou z Hronskej Dúbravy do Šašovského Podhradia

V tomto článku by som si dovolil predstaviť časť krásnej prírody prostredníctvom fotografií p. Mirka Škundu. Táto trasa je nie príliš frekventovaná, ale predstavujeme ju, ako ideálnu, najskôr si pozrime mapku na ktorej je trasa po zelenej značke vyznačená.
Turistická mapa s vyznačenou zelenou značkou
Našu cestu začneme na železničnej stanici v Hronskej Dúbrave, v nadmorskej výške 270 metrov nad morom /m.n.m/. Pred nami je Demian, teda kopec s nadmorskou výškou 678 m. n. m.

Pohľad na Demian zo železničnej stanice
Obnovíme značky a rozlúčime sa s Hronskou Dúbravou

Prechod lávkou cez Hron a sme v Hronskej Breznici, niekoľko záberov po zelenej značke po Breznici

Hore Hronskou Breznicou













&

Pohľad na Močiar

Pohľad na Trnavú Horu

Na vrchole Suťi 718 m. n. m.

Sme v cieli Šašovský hrad

Šašovský hrad

Stĺp Marca Aurelia v Ríme hovorí aj o Hrone

Pri návšteve Ríma určite nevynechajte stĺp Marca Aurelia. Sú na ňom výjavy z bojov na našom území, dokonca pri rieke Hron. Presvedčivé dôkazy o tom prináša Richard Kafka.

„V súčasnosti, keď návšteva Ríma nepredstavuje žiaden problém, doporučujem si pri návšteve tohto večného mesta vyhľadať v meste stĺp Marca Aurelia, na ktorom sú rôzne výjavy z bojov s Kvádmi,“ začína svoje rozprávanie Kafka. „Kvádi v tom čase obývali naše územie a jeden príbeh, ktorý je tu znázornený, sa pravdepodobne odohral pri rieke Hron na Slovensku:“
[blockquote]Bolo to v roku 166 – 180 nášho letopočtu, keď začali germánske a sarmatské kmene útočiť na rímsku ríšu. V tom čase nebolo toto územie ešte obsadené slovanskými kmeňmi. Tu Barbari zastavili boj…[/color] Na trestnej výprave Rimanov proti Kvádom 11. júna 172 obkľúčila germánska presila (teda Kvádi) rímske vojská, ktoré práve prechádzali hornatým územím dnešného Slovenska a odrezala im prístup k vode. Pred ich porážkou ich zachránil „zázračný dážď“. V diele HISTORICA ROMANA, ktoré spísal Casius Cocceianus, sa táto udalosť uvádza nasledovne: „Lebo, keď ich Kvádi obkľúčili na vhodnom mieste, Rimania odvážne bojovali so štítmi prirazenými k sebe. Tu Barbari zastavili boj v očakávaní, že ich ľahko zajmú ukonaných páľavou a smädom. Všetko navonok zahatali, aby Rimania odnikiaľ nemohli získať vodu. Aj počtom ich totiž veľmi prevyšovali. Keď sa teda Rimania ocitli vo vrcholnej tvŕdzi, keďže boli ukonaní a doráňaní, vystavení úpeku slnka a smädu a keď už preto nevládali ani bojovať, ani niekam ustúpiť, ale zostali stáť v šíku na mieste spaľovaní horúčavou, odrazu sa zhluklo množstvo oblakov a spustil sa veľký lejak, čo sa stalo istotne na boží zásah…“, no a presne tento výjav je znázornený na stĺpe Marka Aurélia

Výjav zo stĺpu Marka Aurélia, v pravo na plastike je znázornený záchranný dážď

Takáto udalosť sa stala niekde na Slovensku, dodnes sa presne nevie kde. Skutočnosťou ale je, že rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorého volali tiež „filozof na tróne“, v gréčtine napísal počas uvedenej vojny spis „Te eis heunaton“ (Hovory k sebe samému), ako to on sám uvádza, v zemi Kvádov nad Graunuom, teda v zemi „Kvádov nad Hronom“. Archeológovia predpokladajú, že toto miesto je niekde pod Hronským Beňadikom. Ak však zoberieme do úvahy, že rímske légie zvykli zanechávať na svoj pobyt kamenné pamiatky, možno raz bude aj toto miesto objavené. Objavená pamiatka môže byť dôkazom[/color] Jedna takáto pamiatka bola objavená uprostred tzv. Hronskej tabuli – oblasti, kde sa už Hron predral vrchmi a vyšiel na rovinu v Želiezovciach, kde je starý gotický kostol z roku 1310. V tomto kostole sa nachádza vrchná oltárna doska, ktorá je zhotovená z rímskeho sarkofágu, zdobeného rímskymi vojenskými znakmi. Tento kameň bol nájdený vo vykopávkach v roku 1736. Možno sa celý pobyt Marka Aurélia odohral v týchto miestach, ale možno aj niekde inde. Myslím si, že je tu stále priestor pre presvedčivejšie dôkazy.
[blockquote]Vráťme sa však k niektorým citátom z diela, ktoré vzniklo na našom území. Je to prvé filozofické dielo Marca Aurélia. Dielo obsahuje nespočetné množstvo názorov na ľudský život, preto nezaškodí niektoré si pripomenúť:
“Kdekoľvek treba žiť, tam sa dá aj dobre žiť. Zháňať sa za nemožnými vecami je chorobné. Nijakým slovom ani činom nesprav nijakú krivdu. Pomáhaj ľuďom podľa svojich síl. Neblúď už viac! Lebo ani tak nebudeš môcť čítať svoje zápisky, ktoré si si odkladal na starobu. Miluj odbor, ktorému si sa vyučil. Keby si mal žiť aj tritisíc, ba aj tridsaťtisíc rokov, i tak si pamätaj, že každý stráca len ten život, ktorý prežíva a prežíva len ten, ktorý stráca. Teda najdlhší a najkrajší život je jedno a to isté. Bolesť nie je neznesiteľná ani večná, ak si pripomenieš, že má svoje hranice a nebudeš ju zveličovať. Hoci Hippokrates vynašiel lieky proti mnohým chorobám, predsa sám ochorel a umrel.“
­Zamarovského úvahy o živote[/color] Aby som myšlienky Marca Aurélia ešte lepšie sprístupnil, dovolím si uviesť, ktoré myšlienky si z diela vybral náš neprekonateľný slovenský spisovateľ Vojtech Zamarovský, sú to jednoduchšie úvahy: „Všetko ľudské je dym… Ľudský život je okamih; podstata života je neustála činnosť… Osud je záhadný, sláva premenlivá… Život je boj a putovanie cudzinou… Preži tento okamih (života) v súlade s prírodou a potom sa s ním rozlúč tak ľahko, ako keď odpadne dozretá slivka: oslavujúc prírodu, ktorá ju stvorila, s vďačnosťou k stromu, ktorý ju zrodil… Všetko podlieha zmene. Ty sám si tiež v procese ustavičného zanikania a čiastočného odumierania. Tak aj celý svet.“
[blockquote]Len pre zaujímavosť, toto dielo nebolo nikdy vydané, našlo sa v pozostalosti cisára Marca Aurélia, ktorý umrel v roku 180 vo Viedni pri morovej epidémii.
Čas meraný vodou[ Spočítajme ešte, koľko vody prešlo od tých čias v Hrone, keď túto úvahu skladal slávny Marcus Aurelius. Teda 2012 mínus 172 znamená 1840 rokov násobené priemerne 40 m3/ sec (v Žiari nad Hronom), vynásobené a vyjadrené slovom je to 2,3 bilióna kubických metrov vody. Rezervou výpočtu sú priestupné roky, ktoré som nepočítal (aby bola tá rezerva) a bolo ich 457.
[blockquote]Hron preteká Žiarskou kotlinou naďalej a znova a znova prináša do nej život. Marcus Aurelius, ktorý našiel v týchto vodách filozofické myšlienky, pokračuje ďalej: „Maj rád ľudí, veď si od nich závislý tak, ako horný a dolný chrup, či ruky s nohami… Nehovorme nikdy, aký som nešťastný, že sa to stalo. Hovorme radšej som šťastný, že sa nestalo

Revište s rybníkom, ako dar pre manželku kráľa Mateja

Jednou z mála fyzických pamiatok na Revištské panstvo je hrad Revište, nachádzajúci sa v Revišťskom Podzámku, ktoré je časťou Žarnovice. Zrúcaniny hradu stoja na pomerne strmom kopci a akoby uzatvárali strednú časť Hrona. Bol vybudovaný v druhej polovici 13. storočia..

Spolu so Šašovským hradom vlastne uzatvárajú Žiarsku kotlinu. Zaujímavé je aj to, že Revištský a Šašovský hrad majú veľmi podobné pôdorysy, možno ich navrhoval a staval ten istý staviteľ, ale to je len domnienka, ktorá sa nikdy nebude dať potvrdiť.

Jedno je však isté, hrad bol postavený po tatárskom vpáde v roku 1241. Tatári spustošili územie súčasného Slovenska a prakticky vyvraždili jeho južné územie. Ďalšou tragédiou bolo, že Tatári sa na tomto území zdržali rok, čím neumožnili obyvateľstvu obrábať pôdu a siať poľnohospodárske plodiny. Táto skutočnosť mala ďalšie katastrofálne dôsledky a na počet obyvateľstva na našom území. Nastal hladomor, pri ktorom vymrela ďalšia časť obyvateľstva. Až na základe skúseností s tatarskými vpádmi sa začali stavať na našom území murované hrady.

Majitelia Revištského hradu sa veľmi často striedali. Len pre zaujímavosť, tak v roku 1388 patril kráľovnej Márii, ktorá ho pravdepodobne darovala majiteľovi Lešťákovi. Od roku 1447 bol v majetku Jána Jiskru z Brandýsa. V roku 1471 obsadil hrad poľský kráľ Kazimír, neskôr ho vlastnil jagerský biskup.

Pre nás je iste zaujímavé, že po smrti jágerskeho biskupa dal kráľ Matej Korvín revištský hrad opraviť. Obnova spočívala vo vymaľovaní z vnútra aj zvonka, úprave cesty na hrad a v tomto období bol vybudovaný aj rybník, ktorý slúži do dnešných čias. Takto upravený hrad daroval Matej Korvín svojej druhej manželke Beatrice - dcére neapolského kráľa Ferdinanda. Vlastne chcel novej manželke vytvoriť také podmienky aké mala v slnečnom Taliansku. Samozrejme že sa mu to nemohlo podariť už len pre rozdiel v slnečnom svite v Taliansku a na Revišti.

Tu sa však nejednalo len o hrad Revište, ktorý bol venovaný druhej manželke ale hlavne o poddanské obce, ktoré pod panstvo patrili. V roku 1479 to boli Žarnovica, Voznica, Lukavica, Kopanice, Rudno nad Hronom, Malá Lehota, Prochot, Dolná a Horná Ždaňa, Horná a Dolná Trnávka, Bukovina a k uvedeným obciam patrilo aj 14 mlynov.

V júli 1479 sa kráľovskí manželia rozhodli venovať hrad Revište kráľovskému pokladníkovi Urbanovi z Veľkej Lúče s prímením Dóczy, ale to je už iná história. Samotné darovanie hradu nebolo zasa až také jednoduché a poetické, ako sa v niektorých historických materiáloch uvádza. Matejova manželka Beatrice jednoducho riešila svoj finančný problém a po pôžičke 8000 zlatých prenechala Dóczyovcom hrad, pričom konečná suma bola 16 000 zlatých. (Peniaze vlastne aj v tomto čase rozhodovali o všetkom.)

Samostatnou kapitolou je spomínaný rybník, ak je pravdou, že ho dal vybudovať kráľ Matej Korvín, tak patrí medzi najstaršie na Slovensku. V roku 1769 bola na rybníku realizovaná rozsiahla prestavba a rybník slúžil ďalej, len pre zaujímavosť ešte v roku 1931 bolo z neho vylovené 62 metrických centov kaprov a 6 metrických centov lieňov. V súčasnosti sa z rybníka stalo významné hniezdne a migračné územie predovšetkým vodného vtáctva. V roku 1992 bol rybník vyhlásený za chránený areál s výmerou 23 hektárov. Návšteva tohto areálu je najzaujímavejšie v čase hviezdenia a výchovy mláďat jednotlivých vtákov. Môžeme tu pozorovať niekoľko druhov potápiek, volaviek, kačíc. Ojedinele a preto sú veľmi vzácne volavka čierna a kačica chrapačková. Veľmi dobré podmienky majú pre svoj život rôzne plazy, ale aj iné živočíchy. Koniec koncov tieto sa dajú veľmi dobre odpozorovať s ohľadom na dobrú prístupnosť rybníka a to už nepíšem o veľmi zaujímavých rastlinách a stromoch.

Rybník pod Revišťom najintenzívnejšie žije v jarnom období

Nakoniec mal hrad mal veľmi podobný osud, ako hrad Šášov v roku 1677 hrad vyplienili Tokoliho povstalci, Revište však malo šťastie, lebo Banská komora hrad opravila a slúžil až do roku 1792, keď vyhorel po údere blesku a od tých čias sa rozpadáva. Z roka na rok sa trčiace múry zmenšujú.

V tomto roku sa v našom regióne „Za záchranu hradu Revište“ dobrovolníci zbierajú najrôznejšie materiály o hrade s možnosťou postupného zakonzervovania súčasného stavu.

Pri poznávaní hradu Revište a spomínaného rybníka by nazaškodilo lepšie si uvedomiť zásluhy kráľa Mateja Korvína v prospech Slovenska a nášho regiónu. Určite bol z Uhorských panovníkov pre Slovákov najprijateľnejším kráľom. O Matejovi Korvínovi (obyčajne sa hovorí len, ako o  kráľovi Matejovi), sa Ľ. Štúr vyjadril v roku 1847: "Zomrel kráľ Matej, zomrela aj spravodlivosť". V podaní ľudu to bol dobrý a spravodlivý kráľ.

Na hrad je dobrý prístup z Revištského Podhradia, samozrejme je to výlet na vlastné nebezpečie, lebo statika múrov je narušená. Na samotnom hrade je zaujímavá hranolová veža, ale najmä veľmi pekné výhľady na rieku Hron.

Bačovka pri Šašovskom Podhradí tip na poldenný výlet, alebo rozlúčka so slobodným Hronom

Skala nad riekou Hron "Bačovka"

Bačovka je skalný útvar pri Šašovskom Podhradí zasadený prakticky do toku Hrona. Samotný názov Bačovka je novodobý, starí občania Šášovského Podhradia volajú túto lokalitu Podstožok.
    Ako sa k tejto do Hrona trčiacej skaly dostať ? Je to veľmi jednoduché. Z obecnej cesty, ktorá prechádza Podhradím v mieste kde odbočuje Šašovský potok k Hronu, treba odbočiť vľavo a ísť vlastne  popri Hrone. Asi po 300 - 400 metroch /odhadom/ sa ukáže záhradka a nad ňou medzi Hronom a hradnou skalou na ľavej strane cesty sa vypína okolo 30 metrov vysoká skala. To je už tá spomínaná Bačovka. Od domčeka pod hradom, ktorý slúži, ako pamätná izba je k nej vyznačený aj turistický chodník.
    Pohľad z Bačovky /tieto písmená sú do skaly na vytesané/ je prekvapivý, ale hlavne zaujímavý. Jednak z neho vidno veľmi dobre vyústenie Kremnickej doliny, poskytuje výborný pohľad na dlhý úsek Hrona a z vrcholu dovidíme priamo  na vežu gotického paláca.

Pohľad na gotický palác Šašovského hradu

    Fascinujúca je guľatými skalami dláždená  cesta popod hrad,  určite bola veľmi dôležitou spojnicou miest na Hrone. Cesty sa stavali vyššie ako tiekol Hron, lebo tento stále menil svoje koryto. Cesta je v mieste kde prechádza medzi skalnou vežou a svahom brala, na ktorom stojí Šášov je široká tak na šírku jedného voza. Táto skala, teda  Podstožok teraz Bačovka bolo možno ideálnym miestom  miesto na vyberanie mýta, daní, Vizuálnu kontrolu okolia, hliadkovanie, ale aj na obranu prístupu k hradu od Zvolena.

Cesta okolo Bačovky je vydláždená kameňmi

    Ešte niekoľko slov novodobému pomenovanie Bačovka, prieskum veľmi úspešne realizoval p. František Kovár zo Starej Kremničky /predseda OZ Kamenica/, ktorý obnovil nápis na skale a označkoval prístup do tejto lokality. Fotografie v tomto článku sú tak isto z archívu F. Kovára. Nápis Bačovka je pamiatkou na Doc. Jozefa Baču /1935-1992/ rodáka zo Sečoviec a bol do skaly vytesaný v roku 1994 z iniciatívy jeho študentov a Mestského úradu v Žiari nad Hronom. Doc. Bačo bol všestranný športovec, účastník OH 1972 v Mníchove, pôsobil, ako pedagóg na Právnickej a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no predovšetkým bol veľkým organizátorom splavovania rieky Hron.

Pohľad na Hron z Bačovky

   Ešte raz doporučujem navštíviť túto lokalitu, obyvateľom Žiaru stačí aj pol dňa na krásny zážitok. Skala je prakticky nenápadná. lebo ju kryjú stromy, ale ak si začneme „predstavovať“ jej možné využitie v minulosti, keď možno len  jeden strelec na vrchole so zásobou streliva a zásob by bol dokázal držať cestu aj Hron od Zvolena celé hodiny nepriechodnú.
   
    Ďalšou motiváciou je rozlúčiť sa pohľadom s ešte slobodným Hronom, plánované priehrady   /malé vodné elektrárne/ mu nasadia také putá z ktorých sa tak skoro nedostane, zmiznú tie pohľady na krásne zákutia Hrona.

Pohľad do Kremnickej doliny

Pozvánka na cisárske schody v Banskej Štiavnici – tip na jednodňový výlet

Vstup do štôlne Glanzenberg v dolnej časti Banskej Štiavnice

Najskôr niekoľko viet o dedičných štôlňach. Slúžili na odvodňovanie jednotlivých ťažobných baní, keď sa ťažba dostávala do nižších vrstiev a bane boli zatopené. Dedičné sú preto, že ich stavali celé generácie a možno celé generácie získavali z nich podiel zo zisku. Budovanie týchto štôlní bolo skutočne úctyhodným technickým výkonom a tempo budovania bolo niekedy len 2,1 metra za jeden rok.
Dedičné štôlne patria medzi najstaršie technické pamiatky, žiaľ, málo z nich vidíme, pretože sú pod zemou. Tu je zhmotnená ťažká fyzická práca celých generácií baníkov, ale aj náročná inžinierska činnosť.
Odvodňovacie  štôlne sa začali budovať už v 13. storočí za panovníka Belu IV., vtedy ešte pravdepodobne podľa zvykového práva.
Tieto technické pamiatky sa stali miestom rozvoja technického pokroku, ktorý sa prejavoval v rôznych zlepšeniach technológie a techniky banských prác. Práve v týchto oblastiach získala Banská Štiavnica niekoľko prvenstiev.
Dnes si Vás dovoľujem pozvať do dedičnej štôlne Glanzenberg, jej ústie sa nachádza  pri pamätníku padlých v 2. svetovej vojne /prikladám fotografiu/, keby ste sa rozhodli túto návštevu absolvovať, tak Vás čaká asi pol kilometrová prechádzka podzemím a dostaneme sa až do stredu mesta, v hĺbke okolo 32 metrov  pod štiavnickou radnicou. Táto štôlňa sa začala pravdepodobne budovať v 13. storočí a prvá písomná zmienka o nej je z roku 1560. V roku 2003 bola poupravovaná a sprístupnená verejnosti. Teraz niekoľko slov o doporučovaných cisárskych schodoch, nachádzajú sa pod spomínanou radnicou a vybudované boli v roku 1751 pre nemeckého a rímskeho cisára  Františka Lotrinského manžela Márie Terézie preto aby  cisár nemusel vystupovať rebríkmi, ako ostatní baníci. Je to v banských dielach rarita. Schody vybudované pre cisára. Pri tejto návšteve bola na tomto mieste inštalovaná aj pamätná tabuľa, od tých čias navštívilo podzemie veľa významných osobností a zostávajú tu po nich pamätné tabule. Od roku 2003 sa návštevy s pamätnými tabuľami stali tradíciou, má ju tu p. prezident Schuster aj p. prezident Gašparovič a rad významných osobností z iných štátov. Osobne si myslím, že najcennejšou pamiatkou v tejto štôlni sú stopy ťažkej práce tisícok baníkov, ktorí  dielo budovali.

V tomto období je možné štôlňu navštíviť v utorok, štvrtok a v sobotu vždy o 13.hodine. Vstup je možný len pre vopred nahlásené návštevy.

Tip na výlet – kremnická kalvária, minulosť a prítomnosť

Pohľad na mesto Kremnicu z Kalvárie

   Neviem si ani predstaviť lepší návrh,  ako navštíviť v prakticky v každom ročnom období Kalváriu v Kremnici. Neskutočne krásna aleja možno 200 ročných líp nás vyvedie z ulice J. Horáka popri kaplnkách zobrazujúcich umučenie Ježiša Krista až na vrchol Šturec odkiaľ je neopakovateľný pohľad  na krajinu.

     Na úpätí tohto vrchu, na svahu priklonenom k mestu Kremnica, bola vybudovaná Krížová cesta ukončená  kostolom sv. Kríža, ktorá tvorí druhú dominantu mesta po Hradnom areáli s kostolom sv. Kataríny. Objekty Krížovej cesty spolu s kostolom zapadajú do krajinného obrazu historického mesta Kremnice. Kalvária bola vybudovaná v rokoch 1729-1734 v barokovom štýle a ukončená bola a aj v súčasnosti už je kostolíkom Sv. Kríža /len pre zaujímavosť bol to v tom čase v poradí šiesty kostol v Kremnici/. Celý objekt sa nachádza sa na vyhlásenom chránenom území – Pamiatková zóna: „Územie banských diel v okolí Kremnice“.

Opravená kaplnka na ceste na Kalváriu

     Samotná kalvária má svoju bohatú históriu výstavby,  rôznych úprav a slávností, ktorých sa zúčastňovali stovky obyvateľov Kremnice. Ja som navštívil kalváriu asi pred 14 rokmi a bol som v tom čase otrasený, v akom bola stave. Stáli tam možno dve kaplnky samozrejme bez obrázkov, ostatné boli zbúrané z niektorých už bol odnesený aj stavebný materiál, kostolík prakticky neexistoval, zo zeme trčali len asi do jedného metra múry vyznačujúce základy kostola. Pôvodná Pašiová cesta pozostávala zo siedmich zastavení, postavených pravdepodobne skôr, ako kostol. Baroková stavba murovaného kamenného kostola s drevenou vežičkou ukončenou guľou a krížikom, bola jednoduchého prevedenia o vonkajších rozmeroch základov 7,6 x 11,4 m.. Jednoloďový vnútorný priestor bol v zadnej časti so skosenými hranami, s  krížovou klenbou,. Okná a vstupné dvere mali kamenné šambrány s polkruhovým klenutím. Interier kostola bol vybavený skromným oltárom s pietou Sedembolestnej Panny Márie sediacej pod krížom, s telom Kristovým v lone položeným.. (uložená v depozitári NBS Múzea mincí a medailí v Kremnici),

     Neskoršie sa spomínajú i sochy. V stene za oltárom bol svätostánok. V dvoch radoch bolo po 10 lavíc, chór nad vstupnými dverami do kostola a po bočných stenách, kde bol umiestnený malý organ. Skoro všetko sa z kostolíka roztratilo najmä preto , že služby Božie tu boli postupne obmedzované. Celková kapacita kostolíka bola 150 ľudí. Ešte po 2. svetovej vojne Krížová cesta pozostávala s dvanástich kaplniek a odbavovala sa tak, že I. až XI. zastavenie sa odbavovalo pri kaplnkách poradové číslo 1 - 11, XII. zastavenie pri krížoch, XIII zastavenie pri kaplnke číslo 12 a XIV. zastavenie v kostole. Pri popise vychádzam najmä z informácií p. Milana Rybárskeho.

     Odbavovanie Krížovej cesty bolo funkcionármi bývalého režimu zakázané počnúc rokom 1952. Po roku 1948 neudržovaním postupne Krížová cesta chátrala. Kaplnky a múry kostola sa postupne rozpadli, alebo tehly z niektorých kaplniek našli iné použitie. Napomohol tomu aj víchor dňa 1.7.1954, ktorý poškodil niektoré kaplnky.

     Všetko však hlavne čo sa týka kostola dovŕšil jeho požiar. K požiaru kostola došlo z dôvodu, že po umiestnení televíznej antény na vežičku kostola, tento ostal otvorený a tak dňa 26.3.1977 si deti na drevenom chóre založili oheň, od čoho kostol vyhorel. Okresná prokuratúra v Žiari nad Hronom dňa 12.07.1977 oznámila farskému úradu, že úradne odhadnutú škodu v sume 37.270 Kčs si má vymáhať od rodičov maloletých, alebo žalobou v konaní občiansko - právnom. Pekná irónia tej doby.

     V r. 1982 bola zrušená pamiatková ochrana kostola z dôvodu, že kostol je už značne poškodený. Vtedajší režim kostol i keď bol Národnou kultúrnou pamiatkou, nedovolil obnoviť, ba ani len múry provizórne prekryť a tak sa postupne rozpadal spolu s neudržiavanými kaplnkami, na ktorých po rozpadnutí sa šindlových striech, došlo aj k rozpadnutiu kaplniek.

Zbytky pôvodného kostolíka na vrchole Kremnickej kalvárie

  Skončime však už s touto smutnou históriou. Takto sa končí prvá časť článku o Kremnickej Kalvárii.

    Druhá časť o Kremnickej Kalvárii je už optimistickejšia, ale rovnako zaujímavá

    Možno bol na pravom mieste jeden Kremničan, ktorému stav Kremnickej Kalvárie nedal spávať, dnes už s určitosťou môžem povedať, že to bol Milan Rybárský, ktorý  už v roku 1968, ako člen Mestského národného výboru, začal svoje aktivity na záchranu kalvárie. Bolo to však krátke obdobie a hoci sa aj nejaké prostriedky na opravu kaplniek našli, opravy sa neuskutočnili.

Pieta

       Ďalšia vhodná doba na zahájenia revitalizácie nastala v roku 1993. V tej dobe boli už len tri kaplnky  pomerne zachovalé. Len jedna mala ako tak zachovalú strechu, u ďalších dvoch už strechy chýbali, čo sa prejavilo i na značnejšom poškodení telesa kaplnky. Po čiastočnom nahradení novým murivom sa ešte dali obnoviť. Ostatné museli byť postavené nové, nakoľko z nich ostalo už len torzo, alebo hŕbka sutiny a po dvoch už ani to, lebo boli odbágrované pri rekonštrukcii elektrického vedenia. Z kostola ostali len obvodové múry, v hornej časti rozpadávajúce sa. V zadnej časti zosuvom časti múru vznikla po celej výške trhlina cca jeden meter široká. Pravý roh v smere čelného pohľadu na objekt sa začal rozpadávať, čo neskoršie ovplyvnilo zosunutie celej prednej steny  v roku 2000. Následne boli múry kostola znížené na výšku 1 m a z poskytnutých finančných prostriedkov mestom zabezpečené múry betónovou platňou proti poveternostným podmienkam, na ktorej bol neskoršie  postavený nový kostol na pôvodných základoch.

   Samozrejme, že to bol len začiatok úmornej práce novo založeného združenia Kalvária na čele s Milanom Rybárským. Najväčším problémom bolo zabezpečovanie finančných prostriedkov na toto historicky neskutočne unikátne dielo. Finančnými prostriedkami prispeli štátne úrady a mestský úrad, ale aj súkromné osoby, z ktorých mnohí pomohli svojimi posudkami bez nároku na odmenu. Vhodná doba na pokračovanie revitalizácie obnovy objektov na Kalvárii sa naskytla až v roku 2005, keď bolo možné podanie žiadosti na Európsku úniu. Na rokovaní Združenia Kalvária a mesta Kremnica došlo k dohode, že najvýhodnejšie riešenie je podanie spoločnej žiadosti, ktorú podá mesto. Žiadosť, v ktorej boli zahrnuté aj štyri projekty združenia, bola úspešná. Z poskytnutých prostriedkov z fondov Európskej únie, mesto zabezpečilo výstavbu ďalších šiestich kaplniek, kostola sv. Kríža na pôvodných základoch pri zachovaní pôvodného vonkajšieho vzhľadu, ako i realizáciu ďalších dvoch projektov zahájených združením, výstavbu výhliadkovej terasy na Kalvárii a obnovu pamätníka Františka Lotrinského.

Novovybudovaný kostolík

        Krížová cesta, zvon a kostol boli slávnostne požehnané dňa 16.9.2007 miestnym farárom Mgr. Dadom. Pred kostolom boli v roku 2010 postavené tri definitívne kríže, ktoré boli požehnané na Zelený štvrtok v roku 2010 miestnym farárom Mgr. Krajčom. Svojim prevedením sú ojedinelé na Slovensku. Každý má inú výšku, kým inde postavené kríže majú buď rovnakú výšku, alebo krajné sú rovnako znížené oproti strednému. Uvedené prevedenie krížov som dodržal i pri súčasných krížoch.

   

   Milí čitatelia  skutočne Vám doporučujem navštíviť Kalváriu v Kremnici, tá serpentínová cesta je unikátna, kaplnky sú vyzdobené síce kópiami umučenia, ale keď si uvedomíte koľko úsilia muselo vynaložiť „Združenie kalvária“ určite túto prácu oceníte. Na samom vrchu Vás čaká neskutočný  výhľad /napríklad aj na kostol Sv. Jána v Kremnických Baniach/.  Fotografie ako aj technické podklady  poskytol Milan Rybársky z Kremnice.

Oddychové miesto na vrchole Kakvárie

Revište s rybníkom, ako dar pre manželku kráľa Mateja

Jednou z mála fyzických pamiatok na Revištské panstvo je hrad Revište, nachádzajúci sa v Revišťskom Podzámku, ktoré je časťou Žarnovice. Zrúcaniny hradu stoja na pomerne strmom kopci a akoby uzatvárali strednú časť Hrona. Bol vybudovaný v druhej polovici 13. storočia..

Spolu so Šašovským hradom vlastne uzatvárajú Žiarsku kotlinu. Zaujímavé je aj to, že Revištský a Šašovský hrad majú veľmi podobné pôdorysy, možno ich navrhoval a staval ten istý staviteľ, ale to je len domnienka, ktorá sa nikdy nebude dať potvrdiť.

Jedno je však isté, hrad bol postavený po tatárskom vpáde v roku 1241. Tatári spustošili územie súčasného Slovenska a prakticky vyvraždili jeho južné územie. Ďalšou tragédiou bolo, že Tatári sa na tomto území zdržali rok, čím neumožnili obyvateľstvu obrábať pôdu a siať poľnohospodárske plodiny. Táto skutočnosť mala ďalšie katastrofálne dôsledky a na počet obyvateľstva na našom území. Nastal hladomor, pri ktorom vymrela ďalšia časť obyvateľstva. Až naq základe skúseností s tatrskými vpádmi sa začali stavať na našom území murované hrady.

Majitelia Revištského hradu sa veľmi často striedali. Len pre zaujímavosť, tak v roku 1388 patril kráľovnej Márii, ktorá ho pravdepodobne darovala majiteľovi Lešťákovi. Od roku 1447 bol v majetku Jána Jiskru z Brandýsa. V roku 1471 obsadil hrad poľský kráľ Kazimír, neskôr ho vlastnil jagerský biskup.

Pre nás je iste zaujímavé, že po smrti jágerskeho biskupa dal kráľ Matej Korvín revištský hrad opraviť. Obnova spočívala vo vymaľovaní z vnútra aj zvonka, úprave cesty na hrad a v tomto období bol vybudovaný aj rybník, ktorý slúži do dnešných čias. Takto upravený hrad daroval Matej Korvín svojej druhej manželke Beatrice - dcére neapolského kráľa Ferdinanda. Vlastne chcel novej manželke vytvoriť také podmienky aké mala v slnečnom Taliansku. Samozrejme že sa mu to nemohlo podariť už len pre rozdiel v slnečnom svite v Taliansku a na Revišti.

Tu sa však nejednalo len o hrad Revište, ktorý bol venovaný druhej manželke ale hlavne o poddanské obce, ktoré pod panstvo patrili. V roku 1479 to boli Žarnovica, Voznica, Lukavica, Kopanice, Rudno nad Hronom, Malá Lehota, Prochot, Dolná a Horná Ždaňa, Horná a Dolná Trnávka, Bukovina a k uvedeným obciam patrilo aj 14 mlynov.

V júli 1479 sa kráľovskí manželia rozhodli venovať hrad Revište kráľovskému pokladníkovi Urbanovi z Veľkej Lúče s prímením Dóczy, ale to je už iná história. Samotné darovanie hradu nebolo zasa až také jednoduché a poetické, ako sa v niektorých historických materiáloch uvádza. Matejova manželka Beatrice jednoducho riešila svoj finančný problém a po pôžičke 8000 zlatých prenechala Dóczyovcom hrad, pričom konečná suma bola 16 000 zlatých. (Peniaze vlastne aj v tomto čase rozhodovali o všetkom.)

Samostatnou kapitolou je spomínaný rybník, ak je pravdou, že ho dal vybudovať kráľ Matej Korvín, tak patrí medzi najstaršie na Slovensku. V roku 1769 bola na rybníku realizovaná rozsiahla prestavba a rybník slúžil ďalej, len pre zaujímavosť ešte v roku 1931 bolo z neho vylovené 62 metrických centov kaprov a 6 metrických centov lieňov. V súčasnosti sa z rybníka stalo významné hniezdne a migračné územie predovšetkým vodného vtáctva. V roku 1992 bol rybník vyhlásený za chránený areál s výmerou 23 hektárov. Návšteva tohto areálu je najzaujímavejšie v čase hviezdenia a výchovy mláďat jednotlivých vtákov. Môžeme tu pozorovať niekoľko druhov potápiek, volaviek, kačíc. Ojedinele a preto sú veľmi vzácne volavka čierna a kačica chrapačková. Veľmi dobré podmienky majú pre svoj život rôzne plazy, ale aj iné živočíchy. Koniec koncov tieto sa dajú veľmi dobre odpozorovať s ohľadom na dobrú prístupnosť rybníka a to už nepíšem o veľmi zaujímavých rastlinách a stromoch.

Rybník pod Revišťom najintenzívnejšie žije v jarnom období

Nakoniec mal hrad mal veľmi podobný osud, ako hrad Šášov v roku 1677 hrad vyplienili Tokoliho povstalci, Revište však malo šťastie, lebo Banská komora hrad opravila a slúžil až do roku 1792, keď vyhorel po údere blesku a od tých čias sa rozpadáva. Z roka na rok sa trčiace múry zmenšujú.

V tomto roku sa v našom regióne „Za záchranu hradu Revište“ dobrovolníci zbierajú najrôznejšie materiály o hrade s možnosťou postupného zakonzervovania súčasného stavu.

Pri poznávaní hradu Revište a spomínaného rybníka by nazaškodilo lepšie si uvedomiť zásluhy kráľa Mateja Korvína v prospech Slovenska a nášho regiónu. Určite bol z Uhorských panovníkov pre Slovákov najprijateľnejším kráľom. O Matejovi Korvínovi (obyčajne sa hovorí len, ako o  kráľovi Matejovi), sa Ľ. Štúr vyjadril v roku 1847: "Zomrel kráľ Matej, zomrela aj spravodlivosť". V podaní ľudu to bol dobrý a spravodlivý kráľ.

Na hrad je dobrý prístup z Revištského Podhradia, samozrejme je to výlet na vlastné nebezpečie, lebo statika múrov je narušená. Na samotnom hrade je zaujímavá hranolová veža, ale najmä veľmi pekné výhľady na rieku Hron.

Stĺp Marca Aurelia v Ríme hovorí aj o Hrone

Pri návšteve Ríma určite nevynechajte stĺp Marca Aurelia. Sú na ňom výjavy z bojov na našom území, dokonca pri rieke Hron.

„V súčasnosti, keď návšteva Ríma nepredstavuje žiaden problém, doporučujem si pri návšteve tohto večného mesta vyhľadať v meste stĺp Marca Aurelia, na ktorom sú rôzne výjavy z bojov s Kvádmi. Kvádi v tom čase obývali naše územie a jeden príbeh, ktorý je tu znázornený, sa pravdepodobne odohral pri rieke Hron na Slovensku:“

Bolo to v roku 166 - 180 nášho letopočtu, keď začali germánske a sarmatské kmene útočiť na rímsku ríšu. V tom čase nebolo toto územie ešte obsadené slovanskými kmeňmi.

Tu Barbari zastavili boj...
Na trestnej výprave Rimanov proti Kvádom 11. júna 172 obkľúčila germánska presila (teda Kvádi) rímske vojská, ktoré práve prechádzali hornatým územím dnešného Slovenska a odrezala im prístup k vode. Pred ich porážkou ich zachránil „zázračný dážď“. V diele HISTORICA ROMANA, ktoré spísal Casius Cocceianus, sa táto udalosť uvádza nasledovne:
„Lebo, keď ich Kvádi obkľúčili na vhodnom mieste, Rimania odvážne bojovali so štítmi prirazenými k sebe. Tu Barbari zastavili boj v očakávaní, že ich ľahko zajmú ukonaných páľavou a smädom. Všetko navonok zahatali, aby Rimania odnikiaľ nemohli získať vodu. Aj počtom ich totiž veľmi prevyšovali. Keď sa teda Rimania ocitli vo vrcholnej tvŕdzi, keďže boli ukonaní a doráňaní, vystavení úpeku slnka a smädu a keď už preto nevládali ani bojovať, ani niekam ustúpiť, ale zostali stáť v šíku na mieste spaľovaní horúčavou, odrazu sa zhluklo množstvo oblakov a spustil sa veľký lejak, čo sa stalo istotne na boží zásah...“, no a presne tento výjav je znázornený na stĺpe Marka Aurélia

Takáto udalosť sa stala niekde na Slovensku, dodnes sa presne nevie kde. Skutočnosťou ale je, že rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorého volali tiež „filozof na tróne“, v gréčtine napísal počas uvedenej vojny spis „Te eis heunaton“ (Hovory k sebe samému), ako to on sám uvádza, v zemi Kvádov nad Graunuom, teda v zemi „Kvádov nad Hronom“. Archeológovia predpokladajú, že toto miesto je niekde pod Hronským Beňadikom. Ak však zoberieme do úvahy, že rímske légie zvykli zanechávať na svoj pobyt kamenné pamiatky, možno raz bude aj toto miesto objavené.

Výjav z bojov na Hrone-záchrana rímskeho vojska, stĺp Marka Aurélia

Objavená pamiatka môže byť dôkazom
Jedna takáto pamiatka bola objavená uprostred tzv. Hronskej tabuli – oblasti, kde sa už Hron predral vrchmi a vyšiel na rovinu v Želiezovciach, kde je starý gotický kostol z roku 1310. V tomto kostole sa nachádza vrchná oltárna doska, ktorá je zhotovená z rímskeho sarkofágu, zdobeného rímskymi vojenskými znakmi. Tento kameň bol nájdený vo vykopávkach v roku 1736. Možno sa celý pobyt Marka Aurélia odohral v týchto miestach, ale možno aj niekde inde. Myslím si, že je tu stále priestor pre presvedčivejšie dôkazy.

Vráťme sa však k niektorým citátom z diela, ktoré vzniklo na našom území. Je to prvé filozofické dielo Marca Aurélia. Dielo obsahuje nespočetné množstvo názorov na ľudský život, preto nezaškodí niektoré si pripomenúť:

“Kdekoľvek treba žiť, tam sa dá aj dobre žiť. Zháňať sa za nemožnými vecami je chorobné. Nijakým slovom ani činom nesprav nijakú krivdu. Pomáhaj ľuďom podľa svojich síl. Neblúď už viac! Lebo ani tak nebudeš môcť čítať svoje zápisky, ktoré si si odkladal na starobu. Miluj odbor, ktorému si sa vyučil. Keby si mal žiť aj tritisíc, ba aj tridsaťtisíc rokov, i tak si pamätaj, že každý stráca len ten život, ktorý prežíva a prežíva len ten, ktorý stráca. Teda najdlhší a najkrajší život je jedno a to isté. Bolesť nie je neznesiteľná ani večná, ak si pripomenieš, že má svoje hranice a nebudeš ju zveličovať. Hoci Hippokrates vynašiel lieky proti mnohým chorobám, predsa sám ochorel a umrel.“

Zamarovského úvahy o živote
Aby som myšlienky Marca Aurélia ešte lepšie sprístupnil, dovolím si uviesť, ktoré myšlienky si z diela vybral náš neprekonateľný slovenský spisovateľ Vojtech Zamarovský, sú to jednoduchšie úvahy:
„Všetko ľudské je dym... Ľudský život je okamih; podstata života je neustála činnosť... Osud je záhadný, sláva premenlivá... Život je boj a putovanie cudzinou... Preži tento okamih (života) v súlade s prírodou a potom sa s ním rozlúč tak ľahko, ako keď odpadne dozretá slivka: oslavujúc prírodu, ktorá ju stvorila, s vďačnosťou k stromu, ktorý ju zrodil... Všetko podlieha zmene. Ty sám si tiež v procese ustavičného zanikania a čiastočného odumierania. Tak aj celý svet.“

Len pre zaujímavosť, toto dielo nebolo nikdy vydané, našlo sa v pozostalosti cisára Marca Aurélia, ktorý umrel v roku 180 vo Viedni pri morovej epidémii.

Čas meraný vodou
Spočítajme ešte, koľko vody prešlo od tých čias v Hrone, keď túto úvahu skladal slávny Marcus Aurelius. Teda 2012 mínus 172 znamená 1840 rokov násobené priemerne 40 m3/ sec (v Žiari nad Hronom), vynásobené a vyjadrené slovom je to 2,3 bilióna kubických metrov vody. Rezervou výpočtu sú priestupné roky, ktoré som nepočítal (aby bola tá rezerva) a bolo ich 457.

Hron preteká Žiarskou kotlinou naďalej a znova a znova prináša do nej život. Marcus Aurelius, ktorý našiel v týchto vodách filozofické myšlienky, pokračuje ďalej: „Maj rád ľudí, veď si od nich závislý tak, ako horný a dolný chrup, či ruky s nohami... Nehovorme nikdy, aký som nešťastný, že sa to stalo. Hovorme radšej som šťastný, že sa nestalo horšie...“

Jarmoky v Žiari nad Hronom majú 510 ročnú históriu

Kráľ Leopold I. touto listinou rozšíril v roku 1690 Sv. Krížu jarmočné práva

Jarmočné právo, teda právo konať v danom meste jarmoky bolo v minulosti dosť výnimočným, najmä tým, že ho udeľoval sám panovník a hoci bolo zdrojom značných finančných príjmov bolo prísne regulované. Napríklad nášmu mestečku v tom čase Svätému Krížu bolo takéto právo udelené až v roku 1501 panovníkom Vladislavom II /listina sa nezachovala/, ale tento povolil mestu konať len tri jarmoky ročne, pravdou je, že od tohto udelenia už trhové poplatky patrili mestu a nie zemepánovi alebo biskupovi a boli významnou finančnou pomocou mestu. Asi preto sa obrátili mešťanostovia na ďalšieho panovníka Leopolda I. v roku 1690, aby im právomoci rozšíril. Tento ich žiadosti vyhovel a povolil im konať ďalšie tri jarmoky navyše mohli konať aj tri dobytčie jarmoky a tu sa už konali nejaké určite zaujímavé obchody.

Dobytčie trhy.

Dobytčie trhy sú dnes skoro úplne zabudnuté, ale keď sa konali mali pre mesto dobrý zvuk. Dobytok hnali po cestách predajcovia a kupci na jarmok aj zo vzdialenosti 80-90 kilometrov. Predaj volov bol v v tých časoch veľmi atraktívny, rozkvitalo povozníctvo a konkrétne vo Svätom Kríži voly a vôbec hovädzí dobytok sa už dva, tri dni pred jarmokom drhol a čistil v Lutilskom potoku, patrilo to k jarmočnej atmosfére. Z tohoto obradu sa stala slávnosť, veď hocičo a za dobrú cenu sa predať nedalo. Dobytčie jarmoky ako také zanikli a dnes sa už vytratili aj zo spomienok pamätníkov.

Svätokrížske jarmoky.

Panovníkom povolené jarmoky mali len ťažko opísateľný kladný vplyv na celé okolie. Jednak preto, že sa konali na cirkevné sviatky /napr. na Sv. Jána Krstiteľa, deň Povýšenia Sv. Kríža, v nedeľu po nanebovzatí Panny Márie a podobne/ a ďalej to bolo vyústenie ročných období pri ktorom sa bolo potrebné pochváliť s výsledkami práce a premeniť jej výsledky na tak potrebné financie, no a neposledným dôvodom bolo tak prepotrebné stretávanie sa ľudí.

Sláva jarmokov a chuť zabávať sa bola taká veľká a tak ovplyvňovala aj okolité, dediny, že napríklad v susednej Lovči mohla byť tanečná zábava len v deň svätokrížskeho jarmoku.

Okolo roku 1870 sa na jarmokoch objavujú svätokrížske pečienkárky – hurkárky, dostávajú aj akýsi živnostenský list,ako oni hovoria „ipar“, slovo z maďarského jazyka a prichádzajú na jarmoky v širokom okolí so skutočnou špecialitou. Zemepisne sa najďalej dali svätokrížske pečienkárky dali stretnúť v Lučenci, v Žiline a pod. Špecialita výrobkov svätokrížských pečienkárok – hurkárok bolo v chlebovej peci v hlinených nádobách pečené mäso bez koreninových prísad a len vo vlastnej šťave, hurky zas boli pečené v horúcom vzduchu chlebovej pece, bezprostredne po dopečení mäsa. Celý proces mal prísnu receptúru. Znaky špeciálnosti mal aj samotný proces predaja, zľavy pre deti nezamestnaných ale aj stabilita ceny, úsmev, vtip.

Svätokrížske hurkárky ako ich videl svätokrížsky umelec MUDr. Július Považan /1926-2011/

V určitom období po druhej svetovej vojne sa tradícia jarmokov v Žiari prerušila, stratili sa aj svätokrížske pečienkárky – hurkárky, mám na mysli, že zanikli ako profesia. Škoda dnes mohli Slovensku v Európskej Únii uznať špecialitu „Svätokrížska pečienka a hurka“, a napríklad popri Skalickom trdelníku a Liptovskej bryndzi. Bola to špecialita najmä svojou ojedinelou technológiou.

Súčasné jarmoky v Žiari nad Hronom to je už úplne iná nová zatiaľ nespracovaná história. Jarmočníci nás lákajú úplne inými špecialitami.

Hrady na strednom Pohroní - tip na niekoľko víkendov

Pohľad na hrad Revište v roku 1912

Každého kto prechádza Považím určite očarí množstvo hradných zrúcanín, ktoré tu stretáva. Keď však prechádzate stredným Pohroním uvidíte len zrúcaniny hradu Revište a Šášovského hradu. Namieste sú otázky či na Pohroní neboli hrady? alebo to bolo menej významné územie cez ktoré neprechádzali významné cesty? Opak je pravdou údolie Hrona vytvorilo prirodzenú prístupovú cestu k prírodnému bohatstvu stredného Slovenska a aj túto cestu chránil celý rad hradov mnohé boli zlikvidované pri najrôznejších vojnách a povstaniach, niektoré ako sídla takzvaných lúpežných rytierov najmä v období, keď sa začal strácať ich význam ale mnohé padli za obeť ľudskej ľahostajnosti. Po niektorých zostalo len niekoľko metrov starých múrov, niekde akési pivnice, možno sú to zásobné nádrže na vodu. Kde sa však stratil materiál, z ktorého boli hrady vybudované?

Hrady pred tatárskym vpádom roku 1241 boli pevnosťami z dreva a zeminy a tak sa stali ľahkou korisťou Tatárov a na vrchoch okolo Hrona zostali na prístupnej strane bývalých opevnení len obranné valy s priekopy ,ktoré vplyvom erózie postupne splývajú s terénom. Môžeme len tušiť, že aj tu boli najrôznejšie obranné pevnosti. Ako veľmi typický prípad je Krivín /viac o Krivíne tu/ naproti obce Psiare pri Kozárovciach, o pevnostiach sa často viac dozvedáme z miestnych názvov, ako Zámčisko pri Novej Bani, Zámčok pri Lovči ale iste aj rad ďalšich. Práve na základe skúsenosti s vpádmi Tatárov sa od polovice 13.storočia začali stavať aj na Pohroní murované hrady zo skál úplne unikátnou technológiou, ktorá v mnohých prípadoch vydržala viac ako 700rokov.V tom čase vládnuci Uhorský kráľ Belo IV. venoval obrane krajiny veľkú pozornosť a aby sa už taký tatársky útok nezopakoval daroval vhodné pozemky na budovanie v tomto prípade už kamenných hradov. Bolo to aj obdobie mohutnej nemeckej kolonizácie do banskej oblasti. Niekedy v tomto období vznikli hrady v Tekovskej Breznici ktorý slúžil najmä na ochranu Slovenskej brány, v Rudne nad Hronom takzvaný Ivankov hrad strážiaci cestu do Pukanca a Krupiny a skutočnosť, že sa neďaleko hradu dajú nájsť železiarske trosky zo spracovania kovov dosvedčuje hutnícku históriu tohoto miesta.

Zostatok z hradu Tekovská Breznica

Už predtým tu musel stáť stále viac opevňovaný kláštor v Hronskom Beňadiku, vznikol hrad Revište strážiaci kotlinu Hrona v najužšom mieste. Ďalej tu boli hrady bezprostredne ochraňujúce Banskú Štiavnicu ako Pustý hrad, ktorý sa uvádza aj ako hrad Teplica nad Sklenými Teplicami, Glanzenberg nad Banskou Štiavnicou s ochrannou úlohou pre ťažbu a spracovanie drahých kovov. Podobnú úlohu zohrával aj hrad Žakýl so strategickou polohou, ktorá mu umožňovala chrániť tri cesty – zo Štiavnice, do Skl.Teplíc a do údolia Hrona. Je zaujímavé, že sa tak isto volal Pustým hradom. Žakýl priamo naväzuje na Šášovský hrad, keď oba tieto hrady pravdepodobne slúžili na ochranu cesty z Banskej Štiavnice. Bezpochyby všetky tieto hrady boli postavené na výhodných miestach tak aby mohli plniť aj úlohu akéhosi stredovekého informačného systému, veď napríklad hrad Teplica mal vizuálne spojenie z hradom na Sitne ale aj s Pustým hradom pri Zvolene. Možno v histórii posledné využitie Šášovského hradu ako pozorovateľne využila v druhej svetovej vojne ustupujúca nemecká armáda, ktorá si tu vybudovala vyzbrojenú pevnosť na kontrolu postupujúcich vojsk od Zvolena.

Rozpadajúce sa paláce na Šášovskom hrade

V neskoršom období vznikli obranné pevnosti v Novej Bani, v Žarnovici, vo Sv.Kríži nad Hronom. Z jedenástich spomenutých hradov zostali len dve zďaleka viditeľné zrúcaniny /Šášovský hrad a Revište/ a dva možno takýto osud tiež očakáva /Žarnovica a Hronský Beňadik/,čo je však zaujímavé,že po ostatných hradoch nezostali žiadne kamenné zbytky, ako som už skôr uviedol nachádzajú sa tu väčšinou len kamenné pivnice, zásobné nádrže na vodu, napríklad z hradu nad Tekovskou Breznicou, ktorý mal dĺžku viac ako sto metrov sa zachovalo sedem metrov muriva veľkej hradnej veže z hradu pri Rudne nad Hronom sa už dajú nájsť len machom zarastené kamene. Čo sa teda stalo s kamennými zbytkami? Obyvatelia okolitých dedín si kamene z hradných zrúcaním rozobrali a postavili si z nich domy, hospodárske stavby, ale aj kostoly. Hovorí sa, že materiál z hradu Teplica sa použil na stavbu kostola v Skl. Tepliciach, podobne materiál z hradu nad Tek. Breznicou bol použitý na stavbu domov. Pri archeologickom výskume Šášovského hradu v roku 1979 bolo doporučené niektoré architektonické prvky napr. kamenné obruby okien hľadať vo vybudovaných

hospodárskych budovách. Skutočnosťou je, že aj v tomto prípade bola časť predhradia rozobraná.

Na strednom Pohroní sa v skutočnosti uskutočnil proces, pri ktorom generácie vnukov využili to čo generácie prapredkov vybudovali, žiaľ efekt asi nebol veľký.

Jeden múdry človek vyslovil takú vetu, že začína sa to tým, že ničíme svoju minulosť a skončí sa to tak, že zničíme aj svoju budúcnosť, myslím si, že tento proces prebieha aj v súčasnosti.

Ešte jeden záber na rozpadajúci sa Šášovský hrad

Nový kostol zasvätený Sedembolestnej Panne Márii v Žiari nad Hronom má 10 rokov

Nový kostol zasvätený Sedembolestnej Panny Márie v Žiari nad Hronom má 10 rokov

Ani sa nechce veriť, že už ubehlo 10 rokov, ako bol v Žiari nad Hronom vysvätený nový chrám. Stalo sa tak 22. septembra 2001, ešte niekoľko dní pred tým 14. septembra boli vysvätené zvony.

Niekoľko „technických“ parametrov nového chrámu, jeho kapacita je 600 veriacich, z toho 420 sediacich. V presbytériu dominuje súsošie Piety, ktorú vytvoril rezbársky majster Martin Barnáš z Kežmarku. Tento je aj autorom Krížovej cesty. Pri vstupe do kostola je miestnosť pre matky s malými deťmi a sociálne zariadenia. Veža kostola má výšku 28 metrov a zakončená je dvojramenným krížom. Kostol má modernú presvetlenú chrámovú loď s chórom. Projektantom kostola ja Ing. Arch. Ján Hanzel a staviteľom bol dekan žiarskej rímsko-katolíckej farnosti ICLic Ján Minárik. Projektovú dokumentáciu dodal Stavoporojekt International, a. s. Banská Bystrica a za 18 mesiacov kostol postavila vtedajšia Stavebná výroba ZSNP, a. s. Žiar nad Hronom

Zvláštnou kapitolou sú zvony, ktoré boli odliate firmou Zvonex v Žarnovickej Hute. Fotografické zábery ukazujú zvony po ich odliatí a odskúšaní u výrobcu, krátko potom boli nainštalované na kostole a vysvätené. Čakali pred dielňou Zvonexu na prevoz do Žiaru. Dovolím si Vám predstaviť tieto tri zvony, ktoré boli na žiarskom kostole Sedembolestnej Panny Márie posvätené 14. septembra 2001 a následne bol vysvätený aj kostol . Ako je už hore uvedené bolo to 22. septembra 2001.

Zvony po posvätení dostali mená : najvyšší na veži sa volá misionár /na pamiatku žiarskeho rodáka pátra Černaja misionára, ktorý bol autorom a podporovateľom myšlienky na vybudovanie druhého kostola v Žiari/, druhý sa volá Moyses a posledný – spodný na 28 metrovej veži je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. Má váhu 350 kilogramov. Plastické reliéfy, ktoré sú zobrazené na zvonoch vytvorila akademická maliarka Zuzana Komendová.

Doporučujem navštíviť kalváriu v Hliníku nad Hronom – jedinečné spojenie architektúry s prírodou

Ak si chcete urobiť jedinečný výlet do prírody a pri tom sa kochať v jedinečnom spojení s architektonickým riešením celého radu náboženských stavieb ťažko si môžete vymyslieť lepší tip, ako je kalvária v blízkom Hliníku nad Hronom. Navyše je tu aj výborný prístup osobným autom.

V roku 1901 sa v Banskej Štiavnici konali oslavy 150. výročia vybudovania kalvárie. V tom čase prišiel hlinícky farár Augustín Bogisich s návrhom osláviť tisícročie prijatie kresťanstva v Uhorsku postavením kaplnky pod vrchom Zmina v Hliníku nad Hronom. Od myšlienky nebolo ďaleko k činom a ešte v tom istom roku sa Hliníčania, zišli zhodou okolností vo veľkonočný pondelok v dome Štefana Majerského a dohodli sa „že pod vrchom Zminy vybudujú zďaleka viditeľný kostol, ktorý zasvätia Sedembolestnej Panne Márii.“ Zvlášť obdivuhodné je to, že sa hneď dohodli aj na financovaní stavby, a to tak, že finančné prostriedky získajú zo znížených dividend účastinárov mlynskokamenárskej spoločnosti Štefana Majerského a z milodarov občanov. Už o sedem týždňov sa začali kopať základy, na ktoré začali stavať murári z Janovej Lehoty kostolík. Plán a rozpočet, teda projekt vypracoval Karol Štencl z Novej Bane. Stavba mala mimoriadne tempo, ktorým realizácia kaplnky pokračovala. Už v auguste roku 1901 bola ukončená hrubá stavba kaplnky a bol na ňu slávnostne umiestnený kríž. Vynaložené náklady už v prvom roku presiahli 2500 zlatých, čo bola značná suma, no milodary od Hliníčanov prichádzali naďalej. Veľa bolo aj bezplatných úkonov, najmä povozníckych. Súčasne s končiacimi prácami na kostolíku bola budovaná aj golgota, na ktorú boli sochy zakúpené až v Tirolsku. Zvony na kostolíku sa rozozvučali 15. septembra 1902.
Obetaví obyvatelia Hliníka však prišli s návrhom vybudovať celú kalváriu, teda krížovú cestu umučenia Ježiša Krista. Bohatšie rodiny sa zaviazali, že budú financovať výstavbu jednotlivých kaplniek. Nebudem v tomto krátkom článku vymenúvať jednotlivé rodiny, veď tie sú zapísané v histórii Hliníka, no skutočnosťou je, že sa vyskytli aj darcovia, ktorí nechceli byť menovaní.
V roku 1904 bola kalvária v Hliníku nad Hronom dokončená. Už o štyri roky sa pokračovalo v stavbe ľavého radu kaplniek – piatich zastavení slávnostného ruženca na oslavu Sedembolestnej Panny Márie, čo je z hľadiska náboženského určitým unikátom. Takéto usporiadanie kalvárie nie je totiž na Slovensku bežné.
Veľkým úsilím a obetavosťou občanov vzniklo na vrchu Zmina ojedinelé architektonicky vyvážené dielo. Vyrástlo pred viac ako sto rokmi, no svojím estetickým spojením prírody a ľudskej práce si zaslúži naše ocenenie a obdiv aj dnes. Samozrejme, to, že je kalvária vo výbornom stave, je zásluhou Hliníčanov. Po prechode armády cez Hliník v roku 1945 bol takmer každý z jej objektov poškodený, nakoniec aj v historických materiáloch o druhej svetovej vojne sa hovorí o „bojoch o Zminu“. V tejto dobe boli zničené strechy a prestrieľané obrazy a kríže. Vzápätí však ale vznikol ďalší rekord, keď už v roku 1946 bola kalvária opravená a mohla sa uskutočniť tradičná septembrová púť.
Do dnešných čias odoláva kalvária nepriaznivým vplyvom a je skutočnou perlou Pohronia.